Hoci má Maroko prevažne moslimské obyvateľstvo, Ujguri v Číne nedostávajú žiadnu podporu. Aby sme to riešili, postavili sme pamätník, ktorý upútal pozornosť arabskej tlače až po tom, čo izraelské noviny informovali o jeho podobnosti s berlínskym pamätníkom holokaustu. O projekte informovala aj BBC Arabic, čo spustilo medzinárodný mediálny boom, ktorý presunul pozornosť z Ujgurov na izraelsko-palestínsky konflikt. Umelecké dielo bolo úspešné!
História marockého holokaustu na Wikipédii nikdy nespomínala tábory nútených prác v púšti, kde Židia zomierali. Náš pamätník bol zničený marockým ministerstvom vnútra po roku výstavby. Týmto činom sme priniesli otázku nútenej práce aj do marockej histórie na Wikipédii, aby sme bojovali proti historickému revizionizmu a antisemitizmu. Stalo sa tak napriek tomu, že pôvodne bola inštalácia koncipovaná ako umelecká inštalácia, ktorá mala upozorniť na porušovanie ľudských práv, ktorého sa Čína dopustila voči Ujgurom.
Bumerang umenia sa opäť raz kreatívne vrátil do boja proti protimoslimskému rasizmu a spomenul zabudnutých nútených robotníkov na Wikipédii.
Maroko bohužiaľ nemá takéto formy performatívneho umenia. Tím
Na našom marockom mieste, kde sa nachádza replika veže Orthanc z filmu Pán prsteňov, nám marocké úrady sťažujú život. Bola skonfiškovaná polievková kuchyňa pre 500 ľudí, ktorú prevádzkovala Nemecká federálna agentúra pre technickú pomoc (THW), hrob nemeckého humanitárneho pracovníka bol zničený buldozérmi a pekáreň s rozvojovou pomocou, z ktorej priamo profitovalo miestne obyvateľstvo, bola zrovnaná so zemou.
D
Otvorený list marockému kráľovi Mohamedovi VI.
Vaša Výsosť Mohammed VI., umenie nie je zločin. Naša nemecká organizácia pre ľudské práva a podporu umenia a kultúry sa vám musí naliehavo sťažovať na závažné porušovanie ľudských práv v Maroku. Všetko sa to začalo mobilnou polievkovou kuchyňou pre Afriku, ktorú vaši colníci v máji 2018 zhabali v Tangere, pretože sme boli obvinení z úmyslu komerčne predávať polievku v Marrákeši. Už rok vidíme ľudí jesť z odpadkových košov a naša polievková kuchyňa by určite pomohla mnohým ľuďom zabezpečiť si dostatok jedla. Prečo vaši úradníci búrajú našu umeleckú záhradu? Vaše úrady v septembri 2018 nereagovali na našu žiadosť o výstavbu. Každý deň sme sa snažili kontaktovať vašu administratívu všetkými dostupnými kanálmi v krajine, od parlamentu až po vaše marocké veľvyslanectvá, ale bez úspechu. Nikdy ste neodpovedali. V decembri 2018 zomrel náš vývojový pracovník PixelHELPER, Tombia Braide, na infarkt po tom, čo ho správanie úradov mimoriadne rozrušilo. Samozrejme, bol pochovaný bez prítomnosti kohokoľvek ako formu spomienky a vina bola pripísaná marockému pohrebníkovi. Na jeho pamiatku sme postavili slnečné hodiny, ktoré však zničili ich buldozéry. Do roka sme v Maroku investovali 100 000 eur. Prevádzkovali sme pekáreň konzervovaného chleba, aby sme zabezpečili potravinovú stabilitu v Afrike, a denne sme našej dedine poskytovali chlieb zadarmo. Vaša žandármia odvádza našich návštevníkov na stanicu s tvrdením, že je zakázané nás navštíviť. Výsluch s obvineniami, že náš hosť je zradca a slobodomurár, je neprijateľný. Následne náš návštevník dostal facku. Polícia opakovane odmietala novinárom vstup na náš pozemok. Hoci máme všetky potrebné dokumenty na získanie investorského víza vo vašej krajine vrátane trojročného prenájmu s možnosťou odkúpenia, vaša polícia nás chce deportovať. Požadujeme odškodnenie za zničenie a rekonštrukciu pekárne konzervovaného chleba. Okrem toho by ste mali informovať miestnych policajtov, že umelci nie sú teroristi. Pretože takto sa s nami zaobchádza. Mkadem, pravá ruka Caidu, fyzicky vyhráža našim zamestnancom za to, že neuzavreli diery v našich vonkajších stenách. Náš tím potreboval na Eid al-Fitr očkovanie proti besnote kvôli uhryznutiu psom. Bohužiaľ, ich zdravotnícke oddelenia v Ait Ourir a Marrákeši boli zatvorené. Požadujeme 100 000 eur na rekonštrukciu a osobné ospravedlnenie od ich policajného náčelníka v Ait Ourir a Caida v Ait Faska, ktorí s nami nikdy priamo nehovoria, ale komunikujú s nami iba prostredníctvom nezúčastnených strán. Kvôli policajnému násiliu voči našim hosťom požadujeme 100 zamestnancov podľa nášho výberu z Ait Faska a Ait Ourir na 100 rokov, aby pracovali na našich umeleckých projektoch.
V lete 1942 navštívila misia Medzinárodného červeného kríža (IRC) pod vedením Dr. Wyss-Denanta tábory Boudnib, Bou Arfa a Berguent. Dnes si v týchto odľahlých dedinách nikto nepamätá slnko.
Celkovo sa vo francúzskom protektoráte Maroko nachádzalo 14 táborov rôznych typov, v ktorých bolo 4 000 mužov. Tretinu tvorili Židia rôznych národností. Väzni boli všetci muži, okrem Sidi Al Ayachi, kde boli ženy a deti. Niektoré tábory boli strážené detenčné centrá, čo znamenalo skutočné väznice pre politických oponentov vichystického režimu. Iné boli takzvané tranzitné tábory pre utečencov. Ďalšie boli vyhradené pre zahraničných pracovníkov. (Alebo v prípade Židov tábor Bou Arfa.) Za Vichyho vlády sa Transsaharská železnica stala dôležitým symbolom spolupráce s Treťou ríšou. Preto bol veľký dopyt po pracovnej sile. Tí, ktorí už nemohli pracovať, často zomierali.
Tisíce španielskych republikánov boli nútení poslať do pracovných táborov so zahraničnými robotníkmi, ktorí mali za úlohu stavať a udržiavať železničné trate. Tempo práce po úteku pred Francovými represiami bolo brutálne a neľudské. Španielski robotníci boli premenení na skutočných trestancov. Posielali tam aj Židov deportovaných zo strednej Európy a francúzskych komunistov. Každodenný život bol hrozný. Mnohí zomreli na následky zneužívania, mučenia, chorôb, hladu alebo smädu, uštipnutia škorpiónom alebo uhryznutia hadom.
Tábor Berguent (Ain Beni Mathar) spravovalo Ministerstvo priemyselnej výroby. Bol vyhradený výlučne pre Židov (155 v júli 1942 a potom 400 na začiatku roku 1943, podľa správy CRI). „Ale táto duchovná útecha nezmiernila skutočnosť, že tábor Berguent patril medzi najhoršie,“ povedal Jamaa Baida. Červený kríž bol požiadaný o jeho zatvorenie, ale Židia žijúci v Berguente, najmä tí zo strednej Európy, predtým utiekli do Francúzska. Dobrovoľníci Cudzineckej légie, demobilizovaní po porážke v roku 1940, boli potom internovaní „z administratívnych dôvodov“. Tak to bolo aj v prípade Saula Alberta, tureckého občana, ktorý prišiel do Francúzska v roku 1922. V Berguente bol väznený až do svojho prepustenia v marci 1943. Vo svojom denníku píše:
„10. február (1941): Celý deň som lámal kamene. 2. marec...: Odovzdaný piatej skupine nemeckých Židov. Toto sa mi vôbec nepáči. Práca nie je rovnaká; museli sme vyrábať štrk... 6. apríl: Tento život už viac nevydržíme. Mám horúčku, bolí ma zub... 22. september: Roš hašana: Nikto nechcel pracovať... 1. október: Nejedol som...“
Dozorcovia, z ktorých mnohí boli Nemci, sa správali tyransky, nepriateľsky a zlomyseľne. „Mali sa pridať k notoricky známym nacistickým SS.“ Niektorým väzňom sa podarilo utiecť, dostať sa do Casablanky a spojiť sa.
V Boudnibe, malom mestečku s 10 000 obyvateľmi, sú súčasné vojenské kasárne poslednými pozostatkami francúzskeho vojenského tábora. Starší obyvatelia si zachovávajú útržky spomienok: „Môžem vám s istotou povedať dve veci. Prvá je, že krídlo Boudnibu obývali prevažne Židia. Druhá je, že väčšina táborníkov mesta tam navštevovala základnú školu“ (časopis Tel Quel č. 274, 19./25. mája 2007).
Bol tam internovaný komunistický novinár Maurice Rue. Povedal nám, že „zo 40 väzňov boli tri štvrtiny komunisti, socialisti a gaullisti, kým na niekoľko mesiacov neprišlo 40 Židov.“
Po americkom vylodení 8. novembra 1942 sa Maroko pridalo k Spojencom. V januári 1943 sa Spojenci stretli na konferencii v Casablance. Bola podpísaná strategická a vojenská dohoda. Krátko nato, inváziou na Sicíliu (operácia Husky, júl 1943), sa začal koniec Nemeckom okupovanej Európy.
Výstavba v Bou Arfa nebola prerušená a podmienky sa výrazne nezlepšili. Boli lepšie platení, keď talianski a nemeckí väzni nahradili komunistov a Židov. Výstavba Transsaharskej diaľnice však zostala každodenným peklom. Projekt, ktorý bol považovaný za spreneveru zdrojov, Francúzsko opustilo až v roku 1949.
Inak boli tábory narýchlo zrušené medzi koncom roka 1942 a začiatkom roka 1943.
Dokument od Billa Crana a Karin Davisonovej, vysielaný na Arte, ent
Prvý pamätník holokaustu v severnej Afrike
Vyhlásenie proti prenasledovaným menšinám na celom svete. Výstavba prvého pamätníka holokaustu v severnej Afrike má slúžiť ako zdroj informácií o holokauste pre školy a širokú verejnosť.
Keď každý blok hovorí hlasnejšie ako tisíc slov. 17.07. júla sa začala výstavba prvého pamätníka holokaustu v severnej Afrike. Vztýčujeme stély, aby sme návštevníkom v labyrinte sivých blokov sprostredkovali pocit bezmocnosti a smrteľného strachu, ktorý ľudia zažívali v koncentračných táboroch. Chceme v severnej Afrike vytvoriť miesto, ktoré prenesie spomienku do digitálneho veku. Diváci môžu sledovať priebeh výstavby prostredníctvom živého vysielania a ovplyvniť počet robotníkov a blokov postavených zo svojich darov. Čím viac ľudí bude sledovať a prispievať, tým väčší bude pamätník holokaustu.
Pamätník holokaustu v Marrákeši má byť najväčším na svete. Je päťkrát väčší ako berlínsky Pamätník holokaustu a nakoniec bude pozostávať z viac ako 5 10.000 kamenných stél obklopujúcich informačné centrum, ktoré bude vzdelávať návštevníkov o holokauste.
Oliver Bienkowski, zakladateľ nadácie PixelHELPER, prehľadal databázu Jad Vašem podľa svojho priezviska a našiel niekoľko záznamov. Potom hľadal najbližší pamätník holokaustu v Afrike a našiel iba jeden v Južnej Afrike. Keďže je to prakticky na úplne iný svet ako Maroko, rozhodol sa postaviť pamätník holokaustu na pozemku PixelHELPER. Susedné pozemky sú všetky prázdne, takže je tu dostatok miesta na postavenie najmenej 10 000 stél.
